Vždy som si myslel že úlohou ministra sociálnych vecí je zlepšovanie života sociálne odkázaných ľudí a vôbec zlepšovanie života ľudí v danej krajine. Potom prišiel Kaník, ktorý nám predviedol, že sa dá aj inak a urobil z ministerstva sociálnych veci ministerstvo antisociálnych vecí. Výsledok bol napríklad ten, že invalid zrazu nebol invalid a zázračne na Kaníkove: „Vstaň a choď „vyzdravel , teda aspoň na papieri. Keď bol preč, tak som si vydýchol a spokojne som húdol, že už máme hádam všetko zlé za sebou, lebo horšie ako Kaník sa predsa asi ani nedá. Zabudol som naivný na staré slovenské porekadlo: „Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie“. Krásny dôkaz platnosti tohto porekadla prišiel v podobe vraj empatického pána ministra Miháľa, ktorý si na ten boží chlieb doteraz zarábal obchádzaním platnej daňovej a odvodovej legislatívy. /Prečo sa mi zas natíska ďalšie porekadlo o nejakom capovi čo išiel robiť záhradníka?/ V očakávaní, že tento empatický človek čo sám potrebuje cca 5000 EUR na mesiac, bude chápať biedu našich slabo platených spoluobčanov som s nádejou v očiach čakal na páni Radičovou sľúbené zlepšenie života. Prišlo, okrem iného aj v podobe nového Zákoníka práce. Je to naozaj pokrokový zákonník, len mal prísť pri prechode od otrokárskej spoločnosti k feudalizmu. Takto sa minul o pár storočí a priniesol skoro neobmedzené robotovovanie na pánskom v podobe neplatených nadčasov a iných sociálnych vymožeností, ako je napr. vyšmarenie opotrebovaného zamestnanca do smetia bez zbytočnej sentimentality a dodatočných nákladov. Možno pána Miháľa napokon dáko prežijeme ale už nikdy nebudem veriť, že nie je tak zlé aby nemohlo byť mihaľovešie.
ešte treba uzákonniť dereš